V minulosti mi jeden veľmi veľmi veľmi múdry človek, lekár a manažér z oblasti zdravotných poisťovní povedal, že nemôžeme zachrániť všetkých a mali by sme si povedať cenu za udržanie života. Teda stanoviť čo stojí život človeka. Vtedy som ostal ako socha. Aké nehumánne. No, časom a keď vidím koľko ide do zdravotníctva, teda nie že ide, ale cestou do zdravotníctva sa odlieva, tak potom tá otázka je namieste.
Naozaj vždy a za akú cenu udržíme život? A čo je to život? Moja babka, ktorú som mal nesmierne rád, mala slabé srdce a lekár jej v 85 rokoch povedal, že či ho nechce vymeniť. A myslel to vážne. Bolo to humánne a na mieste, alebo to bolo nehumánne?
Čo všetko vieme ako ľudia s telom urobiť a duša to už dávno nepotrebuje? Kedy je ten čas, kedy duša už je preč z tela a len my svojimi technickými dokonalosťami udržujeme život tela.
Keď telo človeka trpí a duša je s ním, tak vtedy zabitie je hriech. Ale je hriech neposkytovať ďalšiu podporu trpiacemu telu, len pomáhať, aby tak netrpelo a duša voľne a rýchlo môže s telom odísť? Tu vidím tú hranicu, kde my by sme mali zvážiť čo je hranica umelého udržiavania tela bez duše a čo je záchrana života.
A teda otázka je stále na mieste. Koľko stojí život? Alebo, kedy nie je eutanázia hriech?
Tak priatelia, budem rád za váš názor.
